Barbora Bocková, 13. rokov, ZŠ Ul. Mieru 134

Svit

Ja asi pristanem na stožiari

Byť žiakom siedmej triedy je viac ako bombové. Vlastne časť, taká, nóó malá čiastočka je bombová. Tá malá čiastočka zo školského roka žiaka siedmej triedy, ktorá trvá denne najmenej šesť hodín a je celý dlhý týždeň, tak tá sa volá lyžiarsky výcvik.

Ja, začala som s tvrdým tréningom na lyžiach už minulej zimy. Totiž Ica mi povedala, že učko ich podelil do troch skupín. Ica bola minulý rok v prvej skupine. Je to moja staršia kamarátka a ja, no len si predstavte, aby som ja patrila do poslednej tretej skupiny. To radšej nech nemám samé na polročnom vysvedčku. Už som zreteľne počula rehot mojich spolužiakov zo športovky a posmešné poznámky o mojich šokujúc výkonoch na zjazdových lyžach. Bola by to hanba na sto dní.

Lenže také jednoduché s mojím tréningom to zase nebolo. Na  lyžovanie je najpotrebnejší sneh. Ale katastrofa. Po snehu na našich kopcoch ani pamiatka. Prišlo dlho očakávané zimné obdobie a prerinbabku to absolútne nezaujímalo. Prešli Vianoce na blate, ohlásil sa aj najstudenejší zimný mesiac január, a sneh nepadal a nepadal. Môj zrakový orgán každý deň vysielal závistlivý pohľad k naším zasneženým veľhorám, ale túžba navštíviť ich s lyžami na nohách ostala nesplnená. Tá istá odpoveď víkend čo víkend.

- Vari si spadla z nejakého ovocia? Do Tatier? Tak to ani náhodou. Hen Baba by slečne nestačila? – odbíjala ma mama.

- Mami, Baba je kopčúrik na sánkovanie pre malé detičky,  nie na predlyžiarsky výcvik, - zúfalo som jej oponovala. Patrilo to aj druhému môjmu rodičovi, pretože on držal s mamou a odbíjal ma tiež a nezabudol dodať.

- Povedal som ti, kde sme my šľapali kopec ... hneď za humnami ... a že sme mali jedny lyže, ja moja sestra a najmladší tvoj strýko? Povedal?

- Oco, do dnes asi stojeden krát. Nechceš to konečne niekde zverejniť – ako som lyžoval ja. Bol by názov tvojho trháku.

- Dobrý nápad. Ale najprv ťa zoberiem na ten kopec, aby si vedela čo je pravá lyžovačka.

Už sa nemôžem dočkať, pomyslela som si a obvinila mojich rodičov z týrania svojho dieťaťa, to ako mňa, pretože vôbec netušia ako trpím. Prečo? Pre päť zaručených dostatočných nedostatkov:

- neviem poriadne stáť na lyžach i napriek tomu, že sú nové, carvingové,

- neviem držať správne palice, i napriek tomu, že sú tiež nové, odľahčené,

- neviem poriadne našľapnúť do viazania, i napriek tomu, že som doma trénovala na suchu,

- neviem sa prepravovať lyžiarskym vlekom, i napriek tomu, že som predminulej a predchádzajúcich zím len šľapala a mama mi nosila lyže,

- neviem či vôbec vyleziem na svah, i napriek tomu, že sa výšok nebojím.

Prišiel posledný januárovi týždeň a v stredu večer začalo husto snežiť. Ráno bol celý svet krásne biely.

Na moje hrozitánske úúúúúúú sa naše domáce zvieratá veľmi vyplašili. Hodnú chvíľu som ich tíšila,  vysvetľovala, že ich nevyháňam z domu, ale že toto je veľké šťastie, ktoré ma postihlo. Konečne sa postavím na lyže a konečne budem lyžovať... no... učiť sa lyžovať. Snežík ma doprevádzal do školy  i  zo školy. Do večera sa z oblohy sypal ako z roztrhanej periny a ráno perinbabka svedomito pracovala ďalej . Moje srdce jasalo, plesalo a výskalo od radosti. So spolužiačkami som sa dohodla, že sa v sobotu stretneme v Lučivnej na lyžiarskom svahu. Piatok sa vliekol ako Paťo na zemiaku k tabuli, kde mal na mape ukázať pohorie Andy. Nechápavo čumel na učku čo ma vlastne ukázať, keď on pozná pandy zvieratá, a nie pohorie v Amerike.

Konečne sa dovliekla sobota. Sedela som na zadnom sedadle v aute, k lícu som pritískala moje nové lyže a keď som privrela oči, videla som ako perfektne zdolávam svah a moje spolužiačky s ústami ako vráta, pluhujú s desať minútovým meškaním za mnou.

Oco mi zobrala lyže, palice i batoh ja som nemotorne kráčala v lyžiarskych topánkach, ktoré boli tiež nové, ale tlačili z každej strany. Doteperila som sa k vleku, kde má spolužiačky privítali  krikom, že som ich fakt naštvala, kde toľko trčím, trikrát zjazdili svah a ja mám samozrejme čas, ako vždy.

Môj pohľad spočinul na nedohľadnom vrchole.

- Ty brďo, nie je ten svah veľmi strmí? – desivým hlasom som prehovorila sama k sebe, pretože moje spolužiačky už boli na vleku. Oco už odchádzala dal mi radu, aby som neriskovala, dala pozor na lyže, že sú nové. Ocove slová neboli vôbec dôležité, pretože som to všetko už počula najmenej tri krát od mamy. Dôležité bolo to, čo ma čaká. Odrazu sa mi pred očami objavilo lano, ktoré má vlieklo, keď som spadla a nemohla som odtrhnúť ruky od neho. Mama vrieskala - a všetci kričali – pusť sa, pusť. Bola som ešte malá, ale z lán a vlekov som mala veľký strach. Tiež som videla, náraz do stojaceho lyžiara a jeho  dopad na mňa ... ako by to bolo včera.

- Čo čumíš na ten svah, hybaj kostrou! – kričala prichádzajúca Domča a pchala ma do malého zástupu lyžiarov čakajúcich na vlek.

- Ujo, pomôžte mojej kamarátke, – zaznelo z úst mojej spolužiačky vzdiaľujúcej sa smerom hore.

- Tak to si nemusela, Domina. Ja to dokážem aj bez pomoci, - potichu som zahromžila a tváriac sa ako skúsená lyžiarka som povedala:

- Ujo netreba, ja to zvládnem.

Nezvládla som. Poma ma udrela do ruky a ušla hore. Sústredene som  čakala na ďalšiu. Prišla a ja prudkým pohybom som ju schmatla a zasunula kde patrí.

Lyže mi kĺzali, nohy boli neisté, ale vlek ťahal a ja som už mala strach, či šťastlivo dôjdem na vrch svahu a ako vystúpim. Na svahu ma čakali spolužiačky a kričali, aby som potiahla pomu k sebe, že tak sa neskydnem. Neskydla som. Dlho som sa na vrchole netešila z môjho úspešného príjazdu, pretože  Domča začala do mňa okamžite hustiť. 

- Je to veľmi jednoduché. Kolena pokrčíš, zadok dozadu .. no čo sa len dá, vypúliš, asi takto, špičky lyži k sebe a ideš. Kým som cifrovala ukázanú figúru, spadli mi palice a začala som odznova. Domča bola veľmi trpezlivá. Potom som sa dala do pohybu a vliekla som sa ako Jožo na dejáku, pri preprave z lavice k tabuli. On pritom stále tvrdí, že na tomto predmete trpí tafefóbiou - strachom z pochovania zaživa. Učka mu neverí, ale on hovorí, že sa lieči. Zatiaľ neúspešne.

Ja som v tomto momente trpela tým istým. K vleku som však dopluhovala bez pádov a úrazov. Po tretej bezproblémovej jazde hore a v tesnom závese za Domčou dole, spolužiačky tvrdili, že som veľmi nadaná, akoby som sa bola s lyžami narodila.

- Veľmi vtipné. Pohodila som hlavou na znak ich neúprimnosti, pretože od narodenia prebehlo už dvanásť rokov a doposiaľ som mala samé trapasy. Po štvrtej jazde som si už začala aj ja to isté myslieť. No to, že som nadaná. Vôbec som nepadala a cítila som sa perfektne. Kolena som už tak nekrčila, zadok špúlila oveľa menej.

Prišiel čas obeda, spolužiačky si išli doplniť energiu, ale mne sa nechcelo ani jesť ani piť. Prvý raz bez môjho navigátora som sa vydala dole svahom. Trochu som odpútala oči do svojich lyží a zbadala som, že na svahu sa hemži veľa lyžiarov. Keď som išla hore, ešte tam neboli. Akoby spadli z neba. Utvorili dlhý rád a nemotorne sa pohybovali takmer po celom svahu. Zrejme lyžiarsky výcvik, pomyslela som. Razom sa svah zdal úplne úzky a neprehľadný. Nevedela som, na ktorú stranu mám zatočiť. Zdalo sa mi, že idem veľkou rýchlosťou. Lyže ma prestali poslúchať a nasmerovali si to rovno na stožiar.

- Už je so mnou koniec. Ja asi pristanem na stožiari! - ujúkala som. V snahe nestať sa živou nálepkou na stožiari, zmobilizovala som všetku silu, zaťala zuby a v poslednej sekunde som urobila malý oblúčik. Palicou som tresla o stožiar, krúžok prefrčal okolo mojej hlavy. Ako zázrakom som preletela pomedzi  lyžiara idúceho hore a prázdnou pomou idúcou dole. Zo vztýčeným telom som pálila do neznáma. Zatvorila som oči a pristala mimo svahu na hebúčkom prašaku. Ani neviem ako dlho som takto ležala. Počula som príjemnú, známu melódiu, tiché šumenie a usmiate anjelske tváre. Keď som lepšie otvorila oči, spoznala som spolužiačky, ktoré sa skláňali nado mnou.

- Si živá? Ty kokos. Sledovali sme ťa od bufetu. To bol šus. Ty budeš určite vynikajúca zjazdárka. A vstávaj! – prikázala Domča.

- Ja nie som v nebi? Okolo mňa všetko biele,  hebké a počula som aj nebeskú hudbu. Uf, naši by ma určite zabili, keby som odišla do neba s novým výstrojom, - smiala som a smiechom vybuchli aj spolužiačky.

- Baby, pozrite aký anjelský fantom ostal po Babu v snehu, - zavrieskala Domča a dodala: Ten ťa určite bude ochraňovať v tvojom lyžiarskom živote.

A ja som tomu veľmi uverila a ešte viac som sa tešila na môj siedmacký lyžiarsky výcvik, na ktorom určite nebudem v poslednej skupine.