Barbora Bocková, 13. rokov, ZŠ Ul. Mieru 134

Svit

English

Na minuloročné prázdniny som sa mimoriadne tešila.

- Konečne nastane nejaká zmena, - povedala som kamarátke Domči, keď som už mala potvrdené, že posledný júlový týždeň pôjdem do tábora. Mama ma prihlásila na letný pobyt cez nadáciu Markízy a vybrali ma. Veľmi som sa tešila, pretože už šesť rokov trávim prázdniny na našej chate. Prázdniny čo prázdniny takmer navlas rovnaké. Spolu so sesternicami a bratrancami z maminej strany v jednom turnuse, spolu so sesternicami a bratrancami z otcovej strany v druhom turnuse a v ďalšom turnuse s ocovými známymi, vzdialenými príbuznými, trávila som prázdniny bez kdejakých zaujímavosti a prekvapení.

Pobyt v letnom tábore bol viac ako výborný. Navštívili nás aj známe tváre z televíznej obrazovky. Týždeň rýchlo ubehol, ako veľká prestávka v škole. Keď som sa vrátila domov, oco ma privítal, že na chate ma od pondelka čaká veľké prekvapenie.

Keďže na chate som nikdy nič veľké a prekvapujúce nezažila, začala som vyzvedať u mojich rodičov. Mama mlčala ako ryba a odkazovala ma na oca. Oco nechcel prezradiť tajomstvo, ba ani len naznačiť čo to bude. A tak, cez sobotu a nedeľu som sa hrala na dobiedzača. Dúfala som, že keď budem dva dni dobiedzať, aby prezradil aspoň štvrtku z prekvapenia, na tretí deň nevydrží a prezradí. Ale mýlila som sa.

- Môžeš hádať, - smial sa oco a tváril sa veľmi tajnôstarský.

Môj prvý typ smeroval do ríše zvierat. Okolo našej chaty nebehajú len sami hubári, ale veľa lesných zvierat. A tak som začala.

- Budeš mi odpovedať aj na pomocné otázky, alebo mám priamo povedať? – opýtala som sa oca.

- Priamo, - povedal a veselo sa smial.

- Je to zviera a je to malý medvedík. Mama medvedica sa stratila, alebo ju zastrelili a ostala mala sirôtka. Ty si ho našiel nešťastne blúdiaceho po lese a teraz je v našej chate. –

Očami som visela ocovi na perách, ale z jeho úst vyšlo: - Zviera to nie je.-

- Do kiki! – zhukla som a ukazovákom som si ťukla do čela. Vtáci síce patria do ríše zvierat, ale ako som mohla zabudnúť na príhodu suseda chatára, uja Karola, ktorý našiel zraneného orla. Poskytol mu zdravotnícku opateru a niekoľko dňový pobyt v jeho chate. Určite aj môj oco, nechce byť horší poľovník od neho. Aj on túži urobiť skutok ako ujo Karol. A teraz ho aj urobil. Ešte som nebola ani pri druhom slove mojej vety – že lieta to a je teraz zranené ... keď sa k môjmu uchu donieslo: - Vták to nie je.-

Úplne som stratila náladu, a keď sa vo dverách mojej izby objavila Domča a volala ma na hojdačky, vôbec sa mi nechcelo vytiahnuť päty z domu. Žiadala som ju o pomoc, aby mi prezradila, aké prekvapenie jej doposiaľ pripravili rodičia. Domča sa urazila a povedala, že je krásny deň a ja som otravná, keď myslím na debility a nejdem s ňou na hojdačky. Ona prežila svojich dvanásť rokov bez prekvapení a je celkom spokojná. Urazená odišla.  Ja som balila cestovnú tašku a hlavou mi vírili najrôznejšie dohady. Po čele som si ťukla po druhý raz, pretože tento krát na stopro som prišla na ockove prekvapenie. Lietala som po dome ako púštna búrka. Našla som ho v garáži. Za jeho chrbtom som zakričala z celého hrdla: - Zostrojil si vodný mlyn, funguje a je ako naozajstný. Povedz, že je to mlyn. Konečne budeme mať mlynček, krásny mlynčúlik. Hurá. Čakala som dlhých šesť rokov a konečne mi zaklopká a preleje vodičku. –

Môj oco, opäť záporne pokrútil hlavou a dodal, že dobre viem, ako ťažko je zostrojiť koleso. Dobre som to nevedela, ale vedela som, že určite ako dospelá sa pokochám na výtvore môjho oca a jeho pravej ruky – uja Karola. Premiestnila som sa do mojej izby. Slzy mi stekali po líci a moja hlava bola úplne prázdna. Spoza skrine som vytiahla husle a zahrala som srdcervúcu skladbu. Potom druhú, tretiu ako na rómskom pohrebe. Dobehla mama s vystrašeným výzorom tváre a skľučujúco sa opýtala: - Babu si v poriadku? –

Od zeminy zašpinená ruka pristala na mojom utrápenom čele. Povedala som jej, že som v úplnej pohode. Len ma pochytila túžba po hre na mojom obľúbenom hudobnom nástroji, takže prečo by som nemala byť v poriadku. Ešte raz mi položila tú istú otázku a s očami upretými na mňa sa pomaly vytratila z izby, nečakajúc na odpoveď.

Keď sme večer všetci zasadli na svoje miesta pred televíznu obrazovku, opýtala som sa, či v pondelok budeme na chate pozerať televízor. Teta Maja na začiatku prázdnin hovorila, že už toho leta sa v chate rozsvieti luster. Oco ma okríkol, že ho vyrušujem, keď mu ide šport a že som opäť úplne vedľa. Naďalej sa budú rozsvecovať sviečky.

Opäť som sa pokúšala obmäkčiť mamu, urobila som jej vynikajúcu kávičku s mliečkom, ponúkla svoj obľúbený keksík od Sedity, ale ona tvrdila, že o ničom nevie.

V nedeľu som dala Domči za pravdu, že si cez prázdniny zbytočnými vecami zaťažujem mozog. Vybrali sme sa na celý deň na kúpalisko. Ale aj tam mi myšlienky zaleteli k našej chate a do blízkeho potoka. Uvidela som hať s priezračnou vodou a seba, sesternice a bratranca ako sa kúpeme a vystrájame v Bielom Váhu. Keď som večer povedala ocovi o hati, tak mi oznámil, že už s ujom Karolom na ňu chystajú drevo. Svoj oznam ešte rozšíril múdrou vetou: - Vyčkaj času, jak hus klasu. –

Počúvla som ho, pretože ma už nič, ale vskutku nič nenapadlo, čo by ma mohlo prekvapiť.

V pondelok sme sa už o desiatej prepravovali na miesto veľkého prekvapenia. V aute som celou cestou dobiedzala a pár kilometrov pred chatou oca priam prosila, aby mi prezradil či je to osoba alebo vec, keď zvieratá z hry vypadli. Povedal, že sú to osoby, ale z našej rodiny nie sú.

Oči mi vyliezli na moje tromi škaredými vyrážkami zohavené čelo, mozog i napriek vysokej teplote zmrzol a až o hodnú chvíľu som vykríkla: - Tak to naozaj nie! Zámiškovcov vôbec, ale vôbec nemám rada. Zase budem počúvať samé psie reči .. reči o psoch. Koľko ich odchovali, akí významní ľudia si ich kúpili, že naša Ajda bola ich najmilším šteniatkom .. Oco prosím, ja chcem domov. Ten ich malý Tomík mi zožral minulý rok celý sáčok mojich najobľúbenejších cukríkov ... a čo mi zožerie toho roku, keď je z neho veľký pes, há? Oco poviem ti priamo, oni sú pre mňa trpkým prekvapením. Ďakujem ti. –

- Prosím, - povedal oco a začal si pískať ľudovú pesničku.

Obľúbenosť môjho oca u mojej osoby, klesla v tomto momente na nulu. Keby som mala mladšieho súrodenca, tak by to riadne schytal. Ale nakoľko som všetky deti čo v rodine máme, tak som pristúpila k ráznemu činu a jeho miláčika Ajduľku som pritlačila celkom k dverám auta. Vymedzila som jej minimálny priestor. Nebude sa vyvaľovať ako dáka kráľovná. Keď sme vystúpili z auta, založila som jej obojok, ktorý nosí len v prípade návštevy u zverolekára a zatvorila do ohrady, odkiaľ sa von nemohla dostať. Vôbec mi nevadilo, že skuvíňa ako týraný pes. Na to pribehol ujo Karol, pozrieť čo sa deje s Ajdou, že tak žalostne breše. Bolo mu veľmi čudné, že nedobehla ho pozrieť. Predsa ona vždy prvá za ním zájde oznámiť, že sme už dorazili.

Úplne som ignorovala ocove rozkazy, že ju mám pustiť a vybaliť si veci. Kľačala som pod stromom a ticho som plakala, akoby ma uštipla včela. Ujo Karol, ktorý mal veľmi rád deti, čupol si ku mne a súcitne sa opýtal, čo mi je. Cez slzy som mu povedala, že všetko mi je. On ma chytil okolo pliec a pošepol, že o chvíľu mi bude hej, keď tu budem mať samu mlaď. Nechápala som o kom hovorí, pretože som neustále myslela na Zámiškovcov a ich troch psov.

- To ti ocko vôbec nepovedal, že koho pozval aj na ... aj na hríby? – opýtal sa ujo Karol.

- Na hríby ... aj na ... nepovedal. Je to vraj veľké tajomstvo. Povedzte mi to ujo, - prosíkala som.

- Poviem, poviem, ale neprezraď ocovi, že to máš odo mňa. Vlastne aké už tajomstvo, keď o chvíľu tu budú.

- Kto tu bude o chvíľu? – nedočkavo som súrila odpoveď.

- Predsa tvoja učiteľka, no ta čo ťa doučí angličtinu. Poučí teba aj sesternice.

V tom momente sa mi vôbec nechcelo počúvať uja Karola. Takéto prekvapenie som ani vo sne nečakala. Sú prázdniny, ktoré si mám užívať, a môj oco mi pripravil hodiny vyučovania.

Rozbehla som sa na moje tajné miesto za chatou, kde sme so sesternicou Maťou prežívali naše najtajnejšie chvíle. Nevedela som, čo by na oca najlepšie zabralo. Začnem sa sťažovať na prudkú bolesť hlavy. Pridám aj bolesť ucha, zrejme z prievanu v aute, pretože okná musia byť otvorené, aby Ajdulka mala dostatok vzduchu. Na mňa sa v aute vôbec neberie ohľad. Zavolám mame a ta určite povie ocovi, aby ma okamžite priviezol domov. Stŕpla som hrôzou. Môj mobil ostal v aute.

Odrazu som počula ako zastalo auto a bolo počuť veselú vravu. Dolinou sa ozvalo moje meno a ja som zvedavo vykukovala spoza stromu, na veľké prekvapenie, ktoré sa už dovalilo v plnej paráde. Oco znovu zavolal a ujo Karol sa vydal v smere, kde som sa skrývala. Rýchle som podišla a tvárila sa, akoby sa nič nebolo stalo. Predsa pred cudzími ľudmi sa nebudem durdiť. Mladá dievčina mi vyšla v ústrety a milo sa mi prihovorila: - Tak teba by som absolútne nepoznala. Videla som ťa, keď si mala päť, či šesť rokov. Bola si s ockom u nás. Ty si už vyššia odo mňa. Ja som Zuza a toto je Peťo, môj spolužiak z výšky. –

Podala mi ruku, aj Peťo mi podal ruku na zvítanie a ja som vôbec nevedela, že čia je tá Zuzka. Oco videl môj rozpačitý pohľad a objasnil, že je od uja Gála. Študuje v Prahe, takže keď sme išli ku Gálovcom, nikdy som ju tam nevidela. Nestihla som sa spamätať a pred chatou zastavilo ďalšie auto, z ktorého vystúpili usmiate sesternice a bratanec. Všetci sme sa zvítali, dospelí po chvíli odišli a zrazu nastalo veselo a príjemne. Večer prišla moja kamarátka z dediny a boli sme komplet.

Bol to najpestrejší a prekvapeniami nabitý týždeň, aký som doposiaľ zažila. Peťo nás učil bojové umenie KICK BOX, robili sme si športové súťaže, súťaž kto najrýchlejšie zje krajec suchého chleba, hľadali sme tajomné miesta s malými prekvapeniami. Večer sme si sami pripravovali najrôznejšie jedlá. A angličtina? Boli to dve zaujímavé, príjemné hodiny každý deň. Bye, Bye!