60. výročie školy ZŠ Mierová

Z našej histórie

Slávnostné otvorenie našej školy sa uskutočnilo 22.septembra 1946, jej  sídlom bol Penzión II. na Hviezdoslavovej ulici. Mala 2 triedy s 98 žiakmi a jej pedagogický zbor tvorili Štefan Čírsky, Janka Naďovičová, Augustín Naďovič - prvý riaditeľ Štátnej meštianskej školy.

V novej budove, v bývalom SOU-chemickom, sa začalo vyučovať 20.9.1947 pod vedením riaditeľa Vladimíra Gašparoviča.

V päťdesiatych rokoch škola menila svoj názov z I.deväťročnej školy na Osemročnú školu, neskôr na II.osemročnú strednú školu. Po riaditeľoch Albertovi Zacharovi, Barnabášovi Tkáčovi sa stal od 1.9.1959 riaditeľom I.osemročnej strednej školy Ján Hric.

Novodobú históriu začala škola písať prechodom do novej budovy na Ulici mieru, v ktorej sa žiaci začali učiť 6.januára 1970. Škola mala 26 tried a 703 žiakov. Bola vybavená najmodernejšími učebnými pomôckami, odbornými učebňami, jazykovým laboratóriom.

Učitelia svojpomocne vybudovali skleník, sklad náradia na pestovateľské práce, sklad materiálu pre školské dielne, školskú kuchynku, učebňu v prírode.

Od 2.12.1974 nastúpil do funkcie riaditeľa Jozef Kotora. Pod jeho vedením sa v roku 1989 sa dokončila generálna rekonštrukcia nevykurovaných spojovacích chodieb k 6 pavilónom.

Od 16.2.1990 je riaditeľkou školy Luďa Szabová. Vo funkciách zástupcov riaditeľa od roku 1970 pôsobili Michal Multáň, Jozef Kotora, Ján Marton, Magda Vranová, Mária Ujházyová, a v súčasnosti tieto pozície zastávajú Ružena Levrincová a Jan Ryša.

Dňa 1.1. 1998 škola získala právnu subjektivitu a od 1.7.2002 jej zriaďovateľom je Mesto Svit.

V tomto školskom roku školu navštevuje 488 žiakov, škola má spolu 21 tried 1.-9.ročníka a jej pedagogický zbor tvorí 33 zamestnancov.

Od faktov k životu

K životu školy neodmysliteľne patria jej žiaci a ich pedagógovia. Všetky desaťročia jej bytia boli rokmi neúnavného úsilia pedagógov založiť tradíciu dobrého a poctivého mena školy. Boli to roky naplnené činorodosťou, tvorivosťou, roky výziev pokúsiť sa o niečo nové, hodnotné. Predovšetkým to boli vysoké ciele, ktorých splnenie si vyžadovalo profesijné a ľudské kvality všetkých pedagógov.

História a súčasnosť našej školy je farebná a hrejivá, celistvá v mozaike každodenných povinností. Tvoria ju tisíce absolventov a dvestotridsaťosem pedagogických a výchovných pracovníkov.

Čo naplnilo jej život?

Predovšetkým spoločné úsilie vzdelávať a vychovávať malého človeka a pomôcť mu dosiahnuť úspechy, uznanie, profesionálne uplatnenie v živote.

Počas šiestich desaťročí v našej kronike defilujú mená žiakov úspešných vo vedomostných, spoločenskovedných, umeleckých, športových súťažiach.

Popredné umiestnenia žiakov v celoslovenských kolách v matematike, fyzike, geológii, biológii, chémii, informatike, zemepise, nemeckom jazyku, v prednese poézie a prózy, v medzinárodných literárnych a výtvarných súťažiach svedčia o tom, že ich talent rozvíjali, brúsili nadšení a obetaví učitelia.

Jedinečnú kapitolu tvoria úspechy v športe, ktorých bolo neúrekom. Sedemdesiate roky patrili chlapčenskému i dievčenskému basketbalu, atletike, skokom na lyžiach. V osemdesiatych sa pridal dievčenský volejbal. Posledné desaťročie kraľovali basketbalisti, bežeckí lyžiari, atléti a atlétky. Basketbalisti 18-krát bojovali o titul majstra Slovenska a 5-krát ho aj získali. Bežeckí lyžiari /dievčatá a chlapci/ priniesli 7 majstrovských titulov, škola má majstra Slovenska v skokoch na lyžiach, majstrovské skokanské družstvo, majsterku SR v atletickom sedemboji.

Svoj talent žiaci nerozvíjali len v matematických a športových triedach, ale aj v mimoškolskej záujmovej činnosti, v rôznych krúžkoch. Celé desaťročia škola mala úspešný detský divadelný a spevácky súbor, ktorý sa prezentoval na krajských prehliadkach, rovnako i súbor nefolklórnych tancov. V spolupráci so športovými klubmi mesta vznikli v sedemdesiatych rokoch školské športové strediská v basketbale, bežeckom lyžovaní, neskôr pribudol futbal a atletika. Žiakov trénovali pedagógovia, rodičia, profesionálni hráči či bývalí reprezentanti. Spoločným úsilím v oblasti práce s mládežou i dnes mnohí prispievajú k plnohodnotnému životu dnešnej generácie.

Ostatných desať rokov žijeme modernizáciou školy a jej premenami, ktoré priniesli rozšírené vyučovanie cudzích jazykov od 1.ročníka, uplatňovanie moderných a efektívnych vyučovacích foriem a metód práce so žiakmi. Počítačové učebne s internetom sú miestom, kde žiaci prijímajú nielen nové informácie, ale rozvíjajú svoj intelekt, hľadajú odpovede na mnoho otázok pre život dôležitých.

Všetko, čím škola žila a žije, ako sa prezentuje, čo dosiahli jej žiaci spolu so svojimi pedagógmi, nás napľňa radosťou i hrdosťou. Slová poďakovania sú preto namieste. Všetko, čo sme dosiahli, nás zároveň zaväzuje do rokov budúcich. Aj keď škole pribudnú ďalšie rôčky, želám jej, aby boli plné života a sviežej krásy.

Mgr.Luďa Szabová

Z tvorivej dielne našich žiakov

Niet krajšieho mena... Niet krajšieho mena, ako je Ivetka, akoby spievali na strome vtáčatká. Niet krajšieho mena, ako je Katka, je to milé dievča, dobrá kamarátka. Niet krajšieho mena, ako je Michalka, akoby vykvitla v záhrade fialka. Jozef Balážik, Samo Ceľuch, Patrik Faix, 3. A

Naša škola Naša škola odjakživa učenie a múdrosť skrýva. Učenie či mučenie? Komu áno, komu nie. V našej škole veľa žiakov, ale aj dosť záškolákov. Učitelia občas milí, päťku mi dnes prisolili. Päťku veľkú ako vráta, mama mi to doma zráta. Andej Nikolov, 6. A

Rozprávka o novej škole

Celkom dávno, pre niekoho nedávno, ani nie pred sto rokmi, sa pod horou Baba rozprestierala obrovská mokrá lúka. Od vysokých hôr, ktoré Vysokými Tatrami zovú, kľukatila sa po nej neveľká riečka. Jedného krásneho dňa slniečko veselo vykukovalo spoza hory, kravičky a ovce vypásali šťavnatú trávu, prišli na lúku ľudia. Neboli to obyčajní ľudia, ale boli to podnikatelia. Jeden vysoký, múdry povedal: „Tu vyrastie krásne mesto.“ Darmo pastierik horko zaplakal, darmo prosíkal, musel svoje stádo zaduriť na inú pašu. Za krátky čas na zelenej lúke sa objavila fabrika, domy, slobodárne, stromy a veľa mladých ľudí. Vyrástlo malé mestečko a pokrstili ho menom Svit.

Múdry človek, ktorý tam vládol, dlho hútal, čo mestečku chýba. Pozval si tých najlepších pozorovateľov, ktorí hneď spozorovali, že je tu priveľa malých, väčších a najväčších detí. Ale beda. Chýbala im škola. Želal si, aby deti jeho mesta boli múdre, vzdelané a nemusel ich na štúdiá posielať do sveta. To ako do susedného mesta. Preto jedného dňa, bolo to presne pred šesťdesiatimi rokmi, prizval si tých najlepších učiteľov. Dobrá zvesť o novej škole sa rozletela na všetky strany. Do krásnych školských lavíc sa zbehlo veľa deti nielen z mestečka, ale aj z okolitých dedín. Chýr o dobrých učiteľoch sa niesol široko-ďaleko. Deti pribúdalo a pribúdalo, a tak vládca mesta so svojimi radcami sa rozhodol postaviť novú základnú školu. Zakrátko na ulici zvanej Mierová sa dokorán roztvorilo veľa, veľa dverí a deti sa rozbehli po pavilónoch.

Čas cválal rozprávkovým tempom a riaditeľskú korunu si vyskúšalo veľa odvážnych panovníkov. Posledný panovník z vďačnosti odovzdal riaditeľský trón Ľudoslave I. Tá dodnes vládne čestne a spravodlivo. So svojimi poddanými vychováva mládež učene a múdro. Na šesťdesiate narodeninové párty prizvala všetkých významných, menej významných, či úplne jednoduchých podvládcov, kde sa jedlo, hodovalo, na staré časy spomínalo.

Tam v každej triede majú zvonec, ale tejto škole nesmie byť nikdy koniec.

Barbora Bocková, 8. C

Škola

Našu školu navštevujem už deviaty rok. Je to budova, ktorú len tak neprehliadnete.

Keď som bol malý, pripomínala mi dlhého hada, ktorý sa plazí po tráve a pomedzi stromy. O výzdobu školy v každom ročnom období sa starajú učitelia a žiaci. Priestranné a svetlé chodby sú plné kvetov. Zvonením zvončeka oznamujúceho koniec hodiny sa škola zmení na jeden obrovský včelí úľ. Dievčatá na sto percent využívajú zrkadlá na úpravu účesov. Nás chlapcov zase lákajú hodiny telesnej výchovy, či už v prírode alebo priamo v telocvični. Pri basketbale, futbale a volejbale sa nielen spotíme, ale aj výborne zabavíme. Tešíme sa na počítače v počítačovej učebni. Blížiaci sa koniec vyučovania občas pripomína príjemná vôňa zo školskej jedálne. Tety kuchárky sa o nás vzorne starajú, čo ocenia hlavne chlapci, ktorí spokojní s plným tanierom jedla zapĺňajú svoj nenásytný žalúdok. Že sme na tejto škole už deväť rokov nám pripomínajú naši prváčikovia, ktorí pobehujú ako mravčekovia v mravenisku.

Svoju školu mám rád, pretože som v nej spoznal veľa dobrých kamarátov.

Ján Lopata, 9. B

Špuky Na Slovensku škola stojí, šesťdesiatku teraz slávi. Vo Svite sa nachádza, zvláštne meno ona má. Podľa ulice ju nazvali, veľa detí do nej pozvali. Veľa bystrých detí do nej prišlo, i menej múdrych sa tu našlo. Jeden z nich bol Špuky, bol však trošku ťuky. Matiku on nevedel, pri slovine onemel, Z fyziky mal fóbiu, a tak prešiel na futbalmániu. Horko-ťažko školu spravil, za drotára sa vyučil. Keď v reprezentácii strelil prvý gól, najbohatší z triedy bol. Michal Pacanovský, 9. C

Škola Šesťdesiat rokov, úctyhodný vek. Na starobu niet žiadny liek. Nie sú tu vrásky, ako u ľudí, mladá krv do lavíc vždy prúdi. Rok čo rok otvára svoje brány a desať mesiacov svoje deti chráni. Dáva im múdrosť, učí vzdelanosti, prináša kopu skúseností. Škola je aj každodennou zábavou, veď spája stále nových priateľov. Prináša veľa zážitkov a hier, spomínaných aj spoza katedier. Vychováva už celé generácie, nezaslúži si naše ovácie? Vzdajme jej chválu, úctu, vďaku, nech ju poznajú všetci iba takú – takú našu. Petra Novobilská, 9. B

Zamyslenie

Škola! Niektorí moji kamaráti nemajú radi toto slovo, hoci neviem prečo. Možno, že to bude tým, že nemajú radi učenie. Nie asi, ale určite. Ale ja učenie neberiem ako hotovú tragédiu. Beriem to ako zábavu, koníček. Mám rád ľudí, ktorí sú múdri a ktorí sa vedia vynájsť v určitých zložitých situáciách. Aj o tom je škola! Pripravuje nás do života z každej strany. Veď sme v nej deväť rokov, aspoň na základnej škole, a to v tom období, v ktorom sa človek vyvíja. V období, v ktorom v človeku najviac ladia emócie. Aj vo mne to veľakrát vrelo, nebol som vo svojej koži, ale som rád, že som sa vždy z toho dostal. Myslím, že som k životu usmernený tou dobrou cestou. A tomu vďačím najmä rodičom, mojím kamarátom, ale vo veľkej miere aj mojej triednej učiteľke.

Keby ma nikdy nenapomínala, nepripomínala, ako sa mám správať, ale aj nepomáhala mi, tak by som nebol tým, kým som. A nepomáha len mne, ale aj mojím priateľom. Neraz ostala s nami po vyučovaní, doučila nás, čo sme nevedeli. Keď sme niečo vyparatili, snažila sa nás zastať a bojovala za nás. Som rád, že ju mám ako triednu učiteľku. Bez nej by som nemal nikdy také pekné spomienky na školu, ako mám. Prial by som každému, aby mal takú dobrú a starostlivú učiteľku, pretože ľudia zabúdajú, čo ste povedali, zabúdajú, čo ste urobili, ale nikdy nezabúdajú, ako sa vedľa vás cítili. A presne aj mne tak isto utkvejú v hlave pekné myšlienky a spomienky, keď budem spomínať na základnú školu.

Lukáš Bobula, 9. C

Skutočný príbeh

Spomínam si na jednu príhodu zo školy.

Práve sme mali hodinu matematiky. Pani učiteľka nám zaujímavo vysvetľovala veľmi dôležité učivo. Našu pozornosť však upútalo niečo, čo sa dialo von za oknom. Keďže sme mali triedu na prízemí, všimli sme si, ako jedno škôlkarské decko strčilo hlavu medzi mreže plota, ale naspäť ju už nedostalo. „Pani učiteľka, ja idem za ním,“ ozval sa Tóno. „Nie, nie, má tam učiteľku, všetci na miesta!“ Ale márne. Spolužiaci už boli nalepení na oknách a dobre sa bavili. Poniektorí to dieťa aj ľutovali. Veď škodoradosť – najlepšia radosť. „Pani učiteľka, ja tam naozaj pôjdem. Aj ja, aj ja..“ ozývali sa ďalší pomocníci, čo pani učiteľku prinútilo ustúpiť. „No dobre, ale iba Tóno s Janom,“ povolila učiteľka. Vyjsť von dverami, by znamenalo obísť celú školu, a preto sa chlapci vybrali ratovať dieťa cez okno. Začali rozťahovať mreže, ale nech boli akokoľvek namakaní, mreže nepovolili. Učiteľky zo škôlky decko upokojovali a my sme mali úžasne zábavnú hodinu. „Mreže sa nedajú roztiahnuť, musíme ísť po školníka,“ priebežne nás informoval hrdina Tóno. O chvíľu ku plotu prišiel školník a spoločne s chlapcami mrežu prepílil.

Dieťa bolo oslobodené a my sme mali dobrý pocit, že sme mu pomohli.

Kristína Rácová, 9. C

Škola včera a dnes Pri ceste je veľká brána, za tou bránou škola známa. Keď sa brána otvorí, hrnú sa deti do školy. Hrdí idú veľkí žiaci, piataci až deviataci a za nimi mamičky s prváčikmi za rúčky

Nová trieda, noví žiaci, učíme sa vzácne veci. Občianku aj fyziku, prírodopis, matiku. Naša škola sviatok má, v krásny šat sa odela. Aj keď nie vždy slušní sme, predsa ju všetci ľúbime. Mirka Kičinová, Ján Rakyta, 6. A

posledné úpravy na stránke vykonané s vedením školy dňa 2.10. 2006