60. výročie školy ZŠ Mierová
Slávnostné otvorenie našej školy sa uskutočnilo 22.septembra 1946, jej
sídlom bol Penzión II. na Hviezdoslavovej ulici. Mala 2 triedy s 98
žiakmi a jej pedagogický zbor tvorili Štefan Čírsky, Janka Naďovičová, Augustín
Naďovič - prvý riaditeľ Štátnej meštianskej školy.
V novej budove,
v bývalom SOU-chemickom, sa začalo vyučovať 20.9.1947 pod vedením
riaditeľa Vladimíra Gašparoviča.
V päťdesiatych rokoch
škola menila svoj názov
z I.deväťročnej školy na Osemročnú školu, neskôr na II.osemročnú
strednú školu. Po riaditeľoch Albertovi Zacharovi, Barnabášovi Tkáčovi sa stal
od 1.9.1959 riaditeľom I.osemročnej strednej školy Ján Hric.
Novodobú históriu
začala škola písať prechodom do novej budovy na Ulici mieru, v ktorej sa žiaci začali učiť 6.januára 1970. Škola mala 26 tried a 703 žiakov. Bola vybavená
najmodernejšími učebnými pomôckami, odbornými učebňami, jazykovým laboratóriom.
Učitelia svojpomocne vybudovali skleník, sklad náradia na pestovateľské
práce, sklad materiálu pre školské dielne, školskú kuchynku, učebňu
v prírode.
Od 2.12.1974 nastúpil do
funkcie riaditeľa Jozef Kotora. Pod jeho vedením sa v roku 1989 sa
dokončila generálna rekonštrukcia nevykurovaných spojovacích chodieb k 6
pavilónom.
Od 16.2.1990 je riaditeľkou školy Luďa Szabová. Vo funkciách zástupcov
riaditeľa od roku 1970 pôsobili Michal Multáň, Jozef Kotora, Ján Marton, Magda
Vranová, Mária Ujházyová,
a v súčasnosti tieto pozície zastávajú Ružena Levrincová
a Jan Ryša.
Dňa 1.1. 1998 škola získala právnu subjektivitu a od 1.7.2002 jej zriaďovateľom je Mesto
Svit.
V tomto školskom roku školu navštevuje 488 žiakov, škola
má spolu 21 tried 1.-9.ročníka a jej pedagogický zbor tvorí 33
zamestnancov.
K životu školy neodmysliteľne patria jej žiaci a ich pedagógovia.
Všetky desaťročia jej bytia boli rokmi neúnavného úsilia pedagógov založiť
tradíciu dobrého a poctivého mena školy. Boli to roky naplnené
činorodosťou, tvorivosťou, roky výziev pokúsiť sa o niečo nové, hodnotné.
Predovšetkým to boli vysoké ciele, ktorých splnenie si vyžadovalo profesijné
a ľudské kvality všetkých pedagógov.
História a súčasnosť našej
školy je farebná a hrejivá,
celistvá v mozaike každodenných povinností. Tvoria ju tisíce absolventov
a dvestotridsaťosem pedagogických a výchovných pracovníkov.
Čo naplnilo jej život?
Predovšetkým spoločné úsilie vzdelávať a vychovávať malého človeka
a pomôcť mu dosiahnuť
úspechy, uznanie, profesionálne uplatnenie v živote.
Počas šiestich desaťročí v našej kronike defilujú mená žiakov
úspešných vo vedomostných,
spoločenskovedných, umeleckých, športových súťažiach.
Popredné umiestnenia žiakov
v celoslovenských kolách v matematike, fyzike, geológii, biológii,
chémii, informatike, zemepise, nemeckom jazyku, v prednese poézie
a prózy, v medzinárodných literárnych a výtvarných súťažiach
svedčia o tom, že ich talent
rozvíjali, brúsili nadšení
a obetaví učitelia.
Jedinečnú kapitolu tvoria úspechy v športe, ktorých bolo
neúrekom. Sedemdesiate roky patrili chlapčenskému i dievčenskému basketbalu, atletike, skokom na lyžiach.
V osemdesiatych sa pridal dievčenský volejbal. Posledné desaťročie
kraľovali basketbalisti, bežeckí lyžiari, atléti a atlétky. Basketbalisti
18-krát bojovali o titul majstra Slovenska a 5-krát ho aj získali.
Bežeckí lyžiari /dievčatá a chlapci/ priniesli 7 majstrovských titulov, škola
má majstra Slovenska v skokoch na lyžiach, majstrovské skokanské družstvo,
majsterku SR v atletickom sedemboji.
Svoj talent žiaci nerozvíjali
len v matematických a športových triedach, ale aj v mimoškolskej
záujmovej činnosti, v rôznych krúžkoch. Celé desaťročia škola mala úspešný
detský divadelný a spevácky súbor, ktorý sa prezentoval na krajských
prehliadkach, rovnako i súbor nefolklórnych tancov. V spolupráci so športovými klubmi mesta
vznikli v sedemdesiatych rokoch školské športové strediská
v basketbale, bežeckom lyžovaní, neskôr pribudol futbal a atletika.
Žiakov trénovali pedagógovia, rodičia, profesionálni hráči či bývalí
reprezentanti. Spoločným úsilím v oblasti práce s mládežou
i dnes mnohí prispievajú
k plnohodnotnému životu dnešnej generácie.
Ostatných desať rokov žijeme modernizáciou školy a jej premenami,
ktoré priniesli rozšírené vyučovanie cudzích jazykov od 1.ročníka, uplatňovanie
moderných a efektívnych vyučovacích foriem a metód práce so žiakmi.
Počítačové učebne s internetom sú
miestom, kde žiaci prijímajú nielen nové informácie, ale rozvíjajú svoj
intelekt, hľadajú odpovede na mnoho otázok pre život dôležitých.
Všetko, čím škola žila a žije, ako sa prezentuje, čo dosiahli jej
žiaci spolu so svojimi pedagógmi, nás napľňa radosťou i hrdosťou. Slová
poďakovania sú preto namieste. Všetko, čo sme dosiahli, nás zároveň zaväzuje do
rokov budúcich. Aj keď škole pribudnú
ďalšie rôčky, želám jej, aby boli plné života a sviežej krásy.
Mgr.Luďa Szabová
Niet
krajšieho mena... Niet krajšieho mena, ako je Ivetka, akoby spievali na strome vtáčatká. Niet krajšieho mena, ako je Katka, je to milé dievča, dobrá kamarátka. Niet krajšieho mena, ako je Michalka, akoby vykvitla v záhrade fialka. Jozef
Balážik, Samo Ceľuch, Patrik
Faix, 3. A |
Naša škola Naša škola odjakživa učenie a múdrosť skrýva. Učenie či mučenie? Komu áno, komu nie. V našej škole veľa žiakov, ale aj dosť záškolákov. Učitelia občas milí, päťku mi dnes prisolili. Päťku veľkú ako vráta, mama mi to doma zráta. Andej Nikolov, 6. A |
Rozprávka o novej škole
Celkom
dávno, pre niekoho nedávno, ani nie pred sto rokmi, sa pod horou Baba
rozprestierala obrovská mokrá lúka. Od vysokých hôr, ktoré Vysokými Tatrami
zovú, kľukatila sa po nej neveľká
riečka. Jedného krásneho dňa slniečko
veselo vykukovalo spoza hory, kravičky a ovce vypásali šťavnatú trávu,
prišli na lúku ľudia. Neboli to obyčajní ľudia, ale boli to podnikatelia. Jeden
vysoký, múdry povedal: „Tu vyrastie krásne mesto.“ Darmo pastierik horko zaplakal,
darmo prosíkal, musel svoje stádo zaduriť na inú pašu. Za krátky čas na zelenej
lúke sa objavila fabrika, domy, slobodárne, stromy a veľa mladých ľudí. Vyrástlo malé mestečko
a pokrstili ho menom Svit.
Múdry
človek, ktorý tam vládol, dlho hútal, čo mestečku chýba. Pozval si tých
najlepších pozorovateľov, ktorí hneď spozorovali, že je tu priveľa malých,
väčších a najväčších detí. Ale beda. Chýbala im škola. Želal si, aby deti
jeho mesta boli múdre, vzdelané a nemusel ich na štúdiá posielať do sveta.
To ako do susedného mesta. Preto jedného dňa, bolo to presne pred šesťdesiatimi
rokmi, prizval si tých najlepších učiteľov. Dobrá zvesť o novej škole sa
rozletela na všetky strany. Do krásnych školských lavíc sa zbehlo veľa deti
nielen z mestečka, ale aj z okolitých dedín. Chýr o dobrých
učiteľoch sa niesol široko-ďaleko. Deti pribúdalo a pribúdalo, a tak
vládca mesta so svojimi radcami sa rozhodol postaviť novú základnú školu.
Zakrátko na ulici zvanej Mierová sa dokorán roztvorilo veľa, veľa dverí
a deti sa rozbehli po pavilónoch.
Čas
cválal rozprávkovým tempom a riaditeľskú korunu si vyskúšalo veľa
odvážnych panovníkov. Posledný panovník z vďačnosti odovzdal riaditeľský
trón Ľudoslave I. Tá dodnes vládne čestne a spravodlivo. So svojimi
poddanými vychováva mládež učene a múdro. Na šesťdesiate narodeninové párty
prizvala všetkých významných, menej významných, či úplne jednoduchých
podvládcov, kde sa jedlo, hodovalo, na staré časy spomínalo.
Tam v každej triede majú zvonec, ale tejto škole nesmie byť nikdy koniec.
Barbora Bocková, 8. C
|
|
|
Škola
Našu školu navštevujem už deviaty
rok. Je to budova, ktorú len tak neprehliadnete.
Keď
som bol malý, pripomínala mi dlhého hada, ktorý sa plazí po tráve
a pomedzi stromy. O výzdobu školy v každom ročnom období sa
starajú učitelia a žiaci. Priestranné a svetlé chodby sú plné kvetov.
Zvonením zvončeka oznamujúceho koniec hodiny sa škola zmení na jeden obrovský
včelí úľ. Dievčatá na sto percent využívajú zrkadlá na úpravu účesov. Nás
chlapcov zase lákajú hodiny telesnej výchovy, či už v prírode alebo priamo
v telocvični. Pri basketbale, futbale a volejbale sa nielen spotíme,
ale aj výborne zabavíme. Tešíme sa na počítače v počítačovej učebni.
Blížiaci sa koniec vyučovania občas pripomína príjemná vôňa zo školskej
jedálne. Tety kuchárky sa o nás vzorne starajú, čo ocenia hlavne chlapci,
ktorí spokojní s plným tanierom jedla zapĺňajú svoj nenásytný žalúdok. Že
sme na tejto škole už deväť rokov nám pripomínajú naši prváčikovia, ktorí
pobehujú ako mravčekovia v mravenisku.
Svoju
školu mám rád, pretože som v nej spoznal veľa dobrých kamarátov.
Ján Lopata, 9. B
Špuky
Na Slovensku škola stojí, šesťdesiatku teraz slávi. Vo Svite sa nachádza, zvláštne meno ona má. Podľa ulice ju nazvali, veľa detí do nej pozvali. Veľa bystrých detí do nej prišlo, i menej múdrych sa tu našlo. Jeden z nich bol Špuky, bol však trošku ťuky. Matiku on nevedel, pri slovine onemel, Z fyziky mal fóbiu, a tak prešiel na futbalmániu. Horko-ťažko školu spravil, za drotára sa vyučil. Keď v reprezentácii strelil prvý gól, najbohatší z triedy bol. Michal Pacanovský, 9. C |
|
|
|
Škola Šesťdesiat rokov, úctyhodný vek. Na starobu niet žiadny liek. Nie sú tu vrásky, ako u ľudí, mladá krv do lavíc vždy prúdi. Rok čo rok otvára svoje brány a desať mesiacov svoje deti chráni. Dáva im múdrosť, učí vzdelanosti, prináša kopu skúseností. Škola je aj každodennou zábavou, veď spája stále nových priateľov. Prináša veľa zážitkov a hier, spomínaných aj spoza katedier. Vychováva už celé generácie, nezaslúži si naše ovácie? Vzdajme jej chválu, úctu, vďaku, nech ju poznajú všetci iba takú – takú našu. Petra Novobilská, 9. B |
Zamyslenie
Škola! Niektorí moji
kamaráti nemajú radi toto slovo, hoci
neviem prečo. Možno, že to bude tým, že nemajú radi učenie. Nie asi, ale určite.
Ale ja učenie neberiem ako hotovú tragédiu. Beriem to ako zábavu, koníček. Mám
rád ľudí, ktorí sú múdri a ktorí sa vedia vynájsť v určitých
zložitých situáciách. Aj o tom je škola! Pripravuje nás do života
z každej strany. Veď sme v nej deväť rokov, aspoň na základnej škole,
a to v tom období, v ktorom sa človek vyvíja. V období,
v ktorom v človeku najviac ladia emócie. Aj vo mne to veľakrát vrelo,
nebol som vo svojej koži, ale som rád, že som sa vždy z toho dostal.
Myslím, že som k životu usmernený tou dobrou cestou. A tomu vďačím
najmä rodičom, mojím kamarátom, ale vo veľkej miere aj mojej triednej učiteľke.
Keby ma nikdy nenapomínala, nepripomínala, ako sa mám správať, ale aj nepomáhala mi, tak by som nebol tým, kým som. A nepomáha len mne, ale aj mojím priateľom. Neraz ostala s nami po vyučovaní, doučila nás, čo sme nevedeli. Keď sme niečo vyparatili, snažila sa nás zastať a bojovala za nás. Som rád, že ju mám ako triednu učiteľku. Bez nej by som nemal nikdy také pekné spomienky na školu, ako mám. Prial by som každému, aby mal takú dobrú a starostlivú učiteľku, pretože ľudia zabúdajú, čo ste povedali, zabúdajú, čo ste urobili, ale nikdy nezabúdajú, ako sa vedľa vás cítili. A presne aj mne tak isto utkvejú v hlave pekné myšlienky a spomienky, keď budem spomínať na základnú školu.
Lukáš
Bobula, 9. C
Skutočný príbeh
Spomínam si na jednu príhodu zo školy.
Práve sme mali hodinu matematiky. Pani
učiteľka nám zaujímavo vysvetľovala veľmi dôležité učivo. Našu pozornosť však
upútalo niečo, čo sa dialo von za oknom. Keďže sme mali triedu na prízemí,
všimli sme si, ako jedno škôlkarské decko strčilo hlavu medzi mreže plota, ale
naspäť ju už nedostalo. „Pani učiteľka, ja idem za ním,“ ozval sa Tóno. „Nie,
nie, má tam učiteľku, všetci na miesta!“ Ale márne. Spolužiaci už boli nalepení
na oknách a dobre sa bavili. Poniektorí to dieťa aj ľutovali. Veď
škodoradosť – najlepšia radosť. „Pani učiteľka, ja tam naozaj pôjdem. Aj ja, aj
ja..“ ozývali sa ďalší pomocníci, čo pani učiteľku prinútilo ustúpiť. „No
dobre, ale iba Tóno s Janom,“ povolila učiteľka. Vyjsť von dverami, by
znamenalo obísť celú školu, a preto sa chlapci vybrali ratovať dieťa cez
okno. Začali rozťahovať mreže, ale nech boli akokoľvek namakaní, mreže
nepovolili. Učiteľky zo škôlky decko upokojovali a my sme mali úžasne
zábavnú hodinu. „Mreže sa nedajú roztiahnuť, musíme ísť po školníka,“ priebežne
nás informoval hrdina Tóno. O chvíľu ku plotu prišiel školník
a spoločne s chlapcami mrežu prepílil.
Dieťa bolo oslobodené
a my sme mali dobrý pocit, že sme mu pomohli.
Kristína Rácová, 9. C
|
Škola
včera a dnes Pri ceste je veľká brána, za tou bránou škola známa. Keď sa brána otvorí, hrnú sa deti do školy. Hrdí idú veľkí žiaci, piataci až deviataci a za nimi mamičky s prváčikmi za rúčky |
Nová trieda, noví žiaci, učíme sa vzácne veci. Občianku aj fyziku, prírodopis, matiku. Naša škola sviatok má, v krásny šat sa odela. Aj keď nie vždy slušní sme, predsa ju všetci ľúbime. Mirka Kičinová, Ján Rakyta, 6. A |
|
posledné úpravy na stránke vykonané s vedením školy dňa
2.10. 2006